Anatomie českého odpoledne, krátkometrážna dráma v réžii študenta FAMU Adama Martince, je už druhý film, ktorým vzbudil pozornosť. Jeho predchádzajúci snímok Cukr a Sůl z roku 2018 bol nominovaný na cenu Magnesia litera za študentský film, ale až Anatomie českého odpoledne túto nomináciu v roku 2020 premenila a na konto sa pridalo aj ocenenie Českého lva za Najlepší krátky film. Martinec sa inšpiruje výraznými tvorcami česko-slovenskej novej vlny, no už v porovnaní jeho dvoch krátkych filmoch, môžeme vidieť posun k vlastnému filmovému štýlu a tematizovaniu filozofických otázok v konfrontácii s bežným, až banálnym ľudským chovaním. Anatómia – náuka o tvare a stavbe organizmu sa v tomto snímku stáva neúprosným pohľadom na českú spoločnosť a stereotypy, ktoré o sebe samých Česi majú. Nezostáva však len v tejto rovine, ale tematizuje aj otázku viny, náhody a všednosti.
Film predstavuje každému veľmi známu udalosť – víkendovú pohodu na jazere, ktorá sa v zlomku okamihu môže premeniť na tragédiu. Rodiny a kamaráti sa schádzajú na parkovisku, vyberajú nafukovačky, pivká a svačiny. Sandále, krátke nohavice, pocit plastových plaviek pod oblečením a klobúk na hlave. Pohoda sa mieša s nevrlými dialógmi medzi protagonistami a potiacou sa pokladníčkou zasadenou do atmosféry klasického post-sovietskeho interiéru. Banalitu vyruší až hlas matky, ktorá hľadá dvoch stratených chlapcov. Tento hlas je však upozadený laxnosťou okolia – o nič predsa nejde, je to deň ako každý iný, preto ani kamera nezaberá to, čo sa v danej chvíli zdá byť nepodstatné.
Od začiatku snímku plynule prechádzame medzi niekoľkými hlavnými postavami. Dlhé pomalé zábery, ktoré sa premiestňujú z postavy na postavu a pomáhajú budovať pokojnú atmosféru dotvárajúcu všednosť bežného popoludnia pri vode a upriamujú našu pozornosť na ich správanie. Hlas matky sa k nám dostáva druhýkrát, pri zaberaní plavčíka v strednom veku, bez trička a s pupkom, ktorý bol vyrušený pri pití svojho piva. Na otázku, či nevidel dvoch stratených chlapcov, odpovedá:„Kde? Vevodě?“ K odmietaniu závažnosti celej situácie prispieva vedúci celého zariadenia, ktorý podotýka, že sa to predsa deje každý deň. Konflikt – hľadanie stratených chlapcov, nezobrazuje akciu, volanie polície, prehľadávanie lesov, miesto toho sa divákovi postupne odhaľuje psychológia jednotlivca, ktorý sám nevie, čo presne má robiť a vždy si myslí, že aktivitu vyvinie niekto iný. Pretože on si musí dopiť svoj kelímok piva.
Režisér a scenárista v jednej osobe si miesto dramatizácie príbehu vyberá zobrazovanie konania jednotlivých postáv a premenu ich laxného postoju pod ťahom stále vážnejšej situácie a pomaly sa končiaceho dňa. Stupňujúce sa napätie pozorujeme cez vnútorné rozpory, ktoré prežíva jednotlivec pod nátlakom okolia a vlastného vedomia. Stereotypy ako neustále sťažovanie sa, pitie piva, fajčenie cigarety a určité pohodárstvo, sa postupne premieňa i na osobnú drámu a bezbrannosť každého z nich. Strach a pocit viny plavčíka na konci snímku nám odhaľuje neistotu nejednoznačných situácií, kde sa formuje vina medzi jednotlivcom a kolektívom. Tá sa však uzatvorí keď jeho „otrlý“ nadriadený, ktorý žiadnu vinu neprijíma, prehlási: „Hovno, tam je to napsaný. Na vlastné nebezpečí.“
Martinec týmto snímkom nastavuje zrkadlo súčasnej českej spoločnosti, v ktorej panuje vulgárnosť i na tých najvyšších miestach. Robí to ale s veľkou dávkou rešpektu a pokory, nikoho neuráža, ani neobviňuje – vnímavo pozoruje a s trpkosťou vnáša do charakterov svojich postáv správanie, ktoré vidí v bežnom živote. A týmto jednoduchým spôsobom i prepája a uzatvára Anatomii českého odpoledne – zobrazením hašteriacej sa bežnej českej rodiny, ktorej sa žiadna tragédia nedotkla – a preto na konci snímku otec posiela svojho malého syna kúpiť ešte jedno pivko, kým nezapadne slnko a ich pohoda na rozprestretej deke neskončí.
