Príspevok sa venuje analýze vybraných diel, ktoré súvisia s prejavom archetypu*. Teória archetypov je spojená s Dr. Carlom Gustavom Jungom a jeho užšou teóriou o archetypálnych vzoroch − (matka, tieň, maska, anima/animus, ja)*. Text podrobnejšie rozoberá príklad zo svetovej kinematografie – film 8 ½ od talianskeho režiséra Federica Felliniho. Esej sa venuje aj aktuálnym seriálom, ktoré sú vysielané na populárnych streamovacích platformách – Black Mirror (od r. 2015 na Netflixe) a Euphoria (od r. 2019 na HBO).

Tieto príklady sú audiovizuálne diela, ktorých obsahom sú prejavy archetypov predovšetkým v súčasných pohyblivých obrazoch. Esej sa snaží načrtnúť analýzu takých pohyblivých obrazov, v ktorých sa dnes v toku digitálnych médií môžeme stretnúť s prítomnosťou archetypov. Dokázať, že tieto archetypálne pravzorce plynulo prešli zo sveta fyzického do sveta nových obrazových súvislostí, ktoré sú založené na princípe technických obrazov. Tieto nové technické obrazy definuje teoretik nových médií Vilém Flusser ako technoimagináciu.

Súčasná česká filozofka, teoretička a historička filozofie prof. Hana Hogenová v rozhovore pre Petra Horkého uvádza dôvod prečo je dôležité poznanie teórie archetypov C. G. Junga takto: ,,Myslím, že poznanie Jungových archetypov pomôže človeku orientovať sa v dnešnej dobe. Je to súčasťou ľudskej kolektívnej duše, je to niečo, čo vidíme na sebe, na ľuďoch každý deň.“[1]

Pri štúdiu dejín umení sa stretávame s kontextmi, ktoré súvisia so psychoanalýzou a Sigmundom Freudom, ktorý bol spojený hlavne so surrealizmom.[2]

Prejavy umenia, ktoré sú spojené so psychológiou v oblasti analytickej psychológie* sú menej známe ako tie, ktoré sú spojené so psychoanalýzou*. Aj napriek tomu, však nájdeme synchrónne diela, ktoré vychádzajú alebo sú inšpirované teóriami o analytickej psychológii či konkrétnejšie teóriou o archetypoch podľa C.G. Junga. Príklady môžeme nájsť predovšetkým vo výtvarnom umení, a to médiu maľby (Mark Rothko, Jackson Pollock), taktiež vo filmovom umení založenom na princípe pohyblivého obrazu alebo v iných médiách. Čo ale o umení hovorí samotný Jung, zakladateľ analytickej psychológie?

Na jednej strane Jung tvrdí, že umenie a z neho plynúce umelecké zážitky sú vždy tak trochu neúplné no na druhej strane, pridáva silu umeniu v konfrontácií s kultúrou, s ktorou umenie súvisí, pretože umenie súvisí s kultúrou, ktorá dáva znaky národu a epochám. Niekedy dáva umeniu formu sna, inokedy súvisí so psychoanalýzou. Umelecké dielo nie je len prízrakom ale skutočným javom.[3]

Filmové umenie ovplyvnili teórie o archetypálnych vzoroch. Medzi formát zo svetovej kinematografie môžeme radiť film 8 ½ z roku 1963 od talianskeho režiséra Federica Felliniho.

Fellini začal študovať Junga a uvedomil si nový tvorivý potenciál. Pustil sa do výroby 8 ½. Pre neho sny a fantázie predstavovali spôsob, ako získať prístup k imaginatívnemu svetu väčšieho významu. Režisér sa zoznámil s teóriou individualizácie Junga, ako aj s predstavou kolektívneho nevedomia a archetypov. Kolektívne nevedomie sa týka fragmentov skrytých poznatkov, ktoré sú zdieľané ľuďmi a patria do najhlbšej časti psychiky. Vo filme 8 ½ sa môžeme stretnúť s prejavom mnohých archetypov napr. matky, hrdinu, animy, stareny, tieňa. Vo vzťahu k hĺbkam Guidovho individuálneho nevedomia, k jeho tieňu. Je zrejmé, že sledujeme dôležitú scénu, ktorá má introspektívny podtext. Odohráva sa počas iného sna, tentokrát v prostredí cintorína. Anima – nevedomá ženská stránka muža, ktorá presahuje individuálnu psychiku človeka.[4]

Archetyp múdreho starca – večnej otcovskej mužskosti. Prítomnosť členov štábu vo sne môže poznamenať Guidov sentiment neúspechu voči jeho otcovi, pretože Conocchia a producent sú tiež sklamaní z Guidovho šupinatého postoja k natočeniu jeho filmu.[5]

Vo svojej autobiografickej knihe Frederico Fellini filmuje píše: „Chcem sa pokúsiť o akúsi psychoanalýzu, ktorá určite podráždi nijakého psychoanalytika. Mám dojem, že hojnosť určite poukazuje na akýsi nedostatok matiek.“

Fellini ďalej opodstatňuje prepojenie medzi archetypom matky v talianskej kultúre a o matke a jej symboloch.[6]

Vilém Flusser, český teoretik nových médií definoval tézu o tkz. technoimaginácií, v ktorej objasňuje to, že medzi prvé technické obrazy patrí fotografia. Fotografia ako odtlačok reality. Fotografia ako prostriedok tvorenia obrazov, ktoré je možné duplikovať. Z fotografie sa vyvinuli ďalšie média (pohyblivý obraz) a tieto nové technické médiá sa podľa Flussera budú vyvíjať do nekonečna.[7]

Je zrejmé, že archetypy ako subjekty sa plynulo preniesli do objektu – internetu a online digitálneho prostredia. Ich reprezentácia a interpretácia dnes našla uplatnenie v toku reklamných obrazov, pomocou ktorých sa Nás marketingový stratégovia snažia simulovať a nahodiť predstavu a to takú, akú chcú o tom, aby sme sa v konkrétnom výrobku či služby našli.

Preto, je dôležité rozlišovať nielen symboly ale aj symptómy. To, aby sme rozpoznali symptómy si vyžaduje tréning analytického a kritického myslenia vo vzťahu objekt a subjekt.

Objekt a subjekt – vzťah počítač a človek. Objekt a subjekt vzťah človeka prepojeného na technoimagináciu – nové média využívajú technické obrazy. Podrobnejšie o vzťahoch medzi objektom a subjektom teda konfrontáciách človek – internet, počítač sa môžeme dočítať v textoch od etablovaného kanadského teoretika nových médií a komunikácie Marka Postera.[8]

Známy anglický seriál s názvom Black Mirror hovorí vo svojich epizódach o možnostiach novej budúcnosti. Interpretuje známe javy z každodenných situácií a ponúka akúsi interpretáciu možnej skutočnosti v blízkej budúcnosti človeka prepojeného na technológie a technológie prepojenej na ľudí. Upozorňuje na temné stránky, ktoré sa môžu a už sa aj stavajú prítomné v živote v súčasnosti.

Spojenie medzi archetypom masky či skôr avatarov* – nových podôb a identít, ktoré je možné tvoriť alebo používať na základe počítačového softvéru či iných nových technológií ako virtuálna realita etc. Vzťah anima – animus. Otázniky nad temnými stránkami technologických výdobytkov. Aj to sú nosné situácie, s ktorými sa môžeme stretnúť v piatej časti prvej epizódy – Black Mirror s názvom Striking Vipers.

Striking Vipers – pomenovanie dostala táto časť, nakoľko vychádza z hry Tekken 3. PlayStation hra pôvodne používaná na hracej konzole PlayStation 2, v ktorej ide o súboj dvoch užívateľmi vybraných avatarov – postáv, ktoré spolu zápasia v rôznych prednastavených prostrediach.[9]

Hlavnými protagonistami epizódy Striking Vipers su Karl a Danny, ktorí ako 20-ročný najlepší kamaráti spoločne hrávali playstation hru Tekken. Tak, ako plynie doba a s ňou nové technologické vymoženosti, hra Tekken 3 si našla svoje vylepšenie vo VR.

Karl daruje Dannymu túto vylepšenú verziu hry Tekken 3 a spoločne objavujú vo večerných hodinách príťažlivosť nie len technickej vymoženosti preniesť sa do hry, v ktorej spolu bojujú, ale aj vyberajú svoje podoby tzv. avatarov. Karl na seba berie podobu animy – ženy. Ide o blondínu ázijského typu. Danny sa necháva v podobe muža. Sexuálna príťažlivosť na seba v simulovanom prostredi nenechá čakať a začne sa medzi nimi vyvíjať príťažlivosť s ňou spojený sexuálny pomer a s ním aj vzťah.

Po čase sú obidvaja zmätení a rozhodnú sa overiť si, či sú skutočne stotožnení so svojimi fantáziami aj v reálnom svete. Stretnú sa a bozkom chcú zistiť, či k sebe majú príťažlivosť, či city aj v ich vlastných fyzických telách reprezentujúcich sa ako mužov sú reálne. V závere nám dej nedáva jasné východisko o tom, či tomu tak je alebo nie je. Situáciu sa rozhodli riešiť tak, že toto stretnutie vo VR hre budú realizovať raz ročne.[10]

Karl a Danny v tomto smere priali svoj tieň a rozhodli sa s ním vyrovnať – rozprávať a vysporiadať sa s ním. Tento jav definuje C. G Jung, ako proces cez ktorý musíme prejsť, aby sme sa dostali k svojmu self (ja). To dosiahneme vtedy ak zhodíme masku (personu) a otvoríme sa rozhovoru s našími temnými stránkami.

Je zrejmé, že identita virtuálna a identita reálna sú dve možnosti, v ktorých sa dá interpretovať samého seba. Online média lákajú nastaviť si personu tak, aby vyhovovala hladine super ega. Nové instantné vylepšenia fotografií – technických obrazov pomocou filtrov, AR modifikácií či iných podporných aplikácií ponúkajú možnosti jednoducho a rýchlo interpretovat reálu ľudskú tvár do nových podôb a vnúknuť tak predstavu o tom, čo je reálne. Problematika tkvie v tom, že po čase už ani nebudeme vedieť definovať to, čo je reálne a to čo je len virtuálne.

Odvážne tvrdenie ponúka Jaron Lanier ,,Virtuálna realita začína podobne ako iné médium, napríklad televízia, počítače či písané jazyky, akonáhle však dosiahneme istý stupeň využitia, prestáva byť médiom a stáva sa jednoducho ďalšou realitou, ktorú môžeme obývať.[11] Ďalším z prejavov konfrontujúcim sa s archetypom, v tomto prípade s archetypom matky, je príklad zo súčasnej seriálovej série – Euphoria. Seriál, ktorý je dostupný na známej streamovacej službe HBO.

Hlavnými persónami sú Rue a Jules. Jules aj v reálnom živote nosí formu ženy – animy (transgender). Dejová línia pripomína klasický americký naratív stredoškolských dievčat hľadajúcich svoje miesto v spoločnosti, svoju identitu, seba sa (self). Oproti iným typickým príbehovým líniám je však do veľkej miery v seriáli zastúpené temno. Tieň v podobe záujmu o drogy, kontroverzné sexuálne praktiky, najčastejšie v kombinácii oboch.[12]

Psychoanalytička voľným rozprávaním zisťuje príbehy o Jules, jej dospievaní, strate a hľadaní sa. O vzťahu s Rue. Scéna, ktorá je viac ako signifikantná v prepojení na archetyp matky nastáva, keď Jules spomína ako rada chodila k moru v blízkosti domu starých rodičov.

Jules: „Ale potom myslím na prekrásne myšlienky, myslím na niečo ako océan. Myslím, že chcem byť tak krásna ako oceán, pretože oceán je silný. Moja stará mama žila pri oceáne, keď tam žila, navštevovala som ju, chodila som do oceánu, zatvorila som oči a iba som plávala a plávala a nezáležalo mi, kde som plávala, niekedy ma to úplne odnieslo. Niekedy sa modlím k oceánu. Byť trans je pre mňa ako náboženstvo, je to moje, patrí to mne. Cítim, že chcem byť nažive.“[13]

Táto citácia nám ponúka pohľad do psyché jednej z hlavných postáv seriálu Euphoria – Jules, ktorá sa týmto výrokom otvorila psychologičke a poskytla jej možnosť danú problematiku analyzovať a riešiť.

Divákovi uvedenému do problematiky a kontextu Jungových archetypálnych vzorov je hneď zrejmé, že more symbolizuje hľadanie matky. Analytička preto obracia v pokračovaní deja pozornosť na matku Jules, kde vidí potenciálne rozlúštenie toho, prečo sa Jules správa tak, ako sa správa a vyhľadáva nekomfortné situácie. Jules vlastne celú dobu hľadá svoju matku a jej prítomnosť.

Vývoj nových médií so sebou priniesol istú problematiku. Žijeme v dobe, kedy reálny čas premietame do toku pohyblivých obrazov, ktorých obsahom sú naše tváre na ktoré mapujeme iné podoby. Tieto podoby tkz. avatarov sa stali našou súčasťou v reprezentácií nášho self (ja). Fenomén tekutej doby, však nezebezpečil návod ako rozpoznávať symboly a symptómy vizuálnych dát. Kontexty analytickej psychológie či konkretnejšie Jungovej teórie o archetypoch sú prítomné tak, ako v svete fyzickom aj v svete virtuálnom, čo dokazuje prípadová štúdia vybraných audiovizuálnych ukážok. Otázky, ktoré sa otvárajú v kontexte reprezentácie archetypov v simulakrách tvorených tvorcami reklám o tom, do akej miery falšujú skutočnosti, sa otvárajú pri kritickom prehodnotení v momente pozastavenia sa nad tým, čo vlastne okolo seba vidíme. Do akej miery sa my sami skrývame za nové podoby našich alter identít. Masky sa vynárajú na čo deň v toku médií na sociálnych sieťach v kontexte archetypu maska. Reprezentáciu tieňa nájdeme v našich neprejavených túžbach, záujmu o tvorbu a zdieľanie hoaxov a rozšíreným záujmom o sexistické obrazy. Anima a animus sa so sebou bijú navzájom v modifikovaných identitách virtuálnych charakterov. Matka je vyhľadávaná prostredníctvom filmových médií, zobrazuje sa ako more, oceán, príroda alebo kostol. Tak, ako sa vyvíjajú sa nové média a s nimi aj nové technické obrazy, vyvíja sa aj väčší dôraz na kritické prehodnocovanie. Analytiku médií, ktoré prijímame prostredníctvom technologických zariadení. Dôraz by mal smerovať na rozpoznávanie symbolov aj symptómov v objekte – internete vo vzťahu subjektu – pozorovateľovi médií. Dôvodom je dôkladnejšie uchopenie významov, ktoré sú nám v toku digitálnych médií servírované na čo deň.